Slovenská arachnologická spoločnosť

Opiliones (kosce)

 

pavúky  •  kosce  •  šťúriky  •  šťúrovky  •  tartaridy  •  roztoče

charakteristika zoznam druhov bibliografia



História výskumu sk

Napriek tomu, že územie bývalého Československa bolo jednou z prvých oblastí, kde sa začal realizovať výskum koscov, podieľali sa na ňom predovšetkým českí autori (E. Bartoš, J. Kratochvíl, A. Nosek, V. Šilhavý, J. Štorkán a J. Zavřel). Ich záujem sa, pochopiteľne, sústreďoval predovšetkým na územie dnešnej Českej republiky. Ďalšou atraktívnou oblasťou na výskum opiliofauny boli pre uvedených autorov Východné Karpaty (dnešná Ukrajina a Rumunsko) a územie Slovenska zostávalo dlhú dobu na okraji záujmu.

fauna regni hungaiae

Prvým a najstarším dielom, ktoré poskytuje údaje o koscoch Slovenska je práca Sørennsen (1873), kde autor publikoval nález Nemastoma bidentatum z okolia Bardejova. Neskôr publikoval Herman (1879) nálezy koscov v okolí Bratislavy a v Tatrách. Petricskó (1892) vo svojej monografii venovanej faune Banskej Štiavnice a jej blízkeho okolia uvádza nálezy 7 druhov koscov v tomto regióne. Ďalšou prácou, ktorá obsahuje údaje o našich koscoch bola práca Daday (1918). Obsahuje informácie o nálezoch koscov z okolia Bratislavy, Bardejova, Nitrianskeho Pravna, Popradského plesa a Starého Smokovca. Medzi najstaršie práce venované problematike slovenskej opiliofauny patria tiež práce Roewer (1923), Dudich (1928), Kolosváry (1929, 1933), Bartoš (1938, 1939a-c) a Dudich et al. (1940). Roewer (l. c.) v rozsiahlej monografii uvádza nálezy koscov z Malej Fatry a Tatier. E. Dudich sústreďoval svoju pozornosť predovšetkým na mapovanie bývalej Tekovskej župy. Jeho práce prinášajú nové údaje o faune koscov z okolia Bardejova, Hronoviec, Hronskej Breznice, Jalnej, Kremnice, Levíc, Novej Bane, Ondrejoviec, Pohronského Ruskova, Sklených Teplíc, Tekovských Lužian, Turčianskych Teplíc, Vrábľov, Zlatých Moraviec, Železnej Breznice a Želiezoviec. Kolosváry (l. c.) publikoval vo svojich prácach nálezy koscov pri Jalnej, z okolia Sklených Teplíc, Popradu a Bardejova. Bartoš (l. c.) publikoval vo svojich prácach nálezy koscov z Polonín a okolia Bratislavy.


Intenzívnejšie sa začal výskumom koscov na Slovensku zaoberať Josef Kratochvíl (*1909–†1992). Vo svojej základnej práci sumarizoval dovtedajšie poznatky o koscoch Československa z dostupných prameňov, ktoré doplnil o vlastné nálezy (Kratochvíl 1934). Jeho práca je spracovaná vo forme kľúča, v ktorom boli zaradené aj druhy a poddruhy, ktoré u nás dovtedy neboli zistené, ale boli nájdené blízko hraníc nášho štátu. V rámci územia Slovenska študoval Kratochvíl (l. c.) faunu koscov predovšetkým v jeho východnej časti (v okolí Košíc, Prešova, Sabinova, Levoče, Bardejova a v Slanských vrchoch). Bohatý materiál koscov získal a spracoval od Františka Millera (z okolia Turčianskych Teplíc) a od Vladimíra Šilhavého, ktorý taktiež zbieral a determinoval kosce z viacerých lokalít Slovenska (okolie Nitry, Malá Fatra, Tatry). Materiál koscov z okolia Bratislavy a tiež z Plešiveckej a Silickej planiny poskytol J. Kratochvílovi A. Hoffer. S. Hrabě mu poskytol materiál z Tatier. J. Kratochvíl spracoval tiež materiál pochádzajúci z územia bývalého Československa, ktorý bol uložený v Maďarskom národnom múzeu v Budapešti (Kratochvíl, l. c.).

Josef Kratochvíl

Významný prínos k poznaniu našej opiliofauny mal Vladimír Šilhavý (*1913–†1984). Tento autor sa niekoľko desaťročí intenzívne venoval zberu koscov v rôznych oblastiach Slovenska (predovšetkým v jeho východnej časti) a, čo je potešiteľné, bol aj publikačne veľmi aktívny. Jeho dielo výrazne rozšírilo poznatky nielen o našej faune, ale aj o rozšírení, ekológii a ontogenéze našich druhov koscov. Venoval sa tiež taxonómii československých druhov koscov, napr. revízii niektorých rodov a vyriešil viaceré nejasnosti v ich systematike, čím posunul dopredu výskum tejto skupiny nielen v našej krajine, ale aj v celoeurópskom meradle. Z faunistického hľadiska patrí medzi jeho najvýznamnejšie diela viažúce sa na územie Slovenska práca Šilhavý (1950), v ktorej publikoval vlastné nálezy koscov z viacerých lokalít v geomorfologických celkoch Beskydské predhorie, Čierna hora, Košická kotlina, Ondavská vrchovina a Vihorlatské vrchy. Ďalším jeho významným faunistickým dielom je práca Šilhavý (1968b), v ktorej publikoval nálezy koscov z viacerých lokalít v Slovenskom krase. K výraznému rozšíreniu poznatkov o faune Slovenska prispela práca Šilhavý (1972). Prináša údaje o nálezoch viacerých druhov koscov z územia Burdy, Juhoslovenskej kotliny, Malej Fatry, Podunajskej pahorkatiny, Spišsko-šarišského medzihoria, Slovenského krasu, Štiavnických vrchov, Východoslovenskej roviny, Vysokých Tatier a Tríbeča. Neskôr tento autor zhrnul poznatky o koscoch Vysokých Tatier v práci Šilhavý (1974). Významným medzníkom v poznaní našej fauny koscov bolo Šilhavého základné dielo „Sekáči – Opilionidea. Fauna ČSR, No. 7“ (Šilhavý 1956) obsahujúce podrobný opis 64 druhov koscov, ktorých výskyt bol na území bývalého Československa zistený alebo ho autor predpokladal. Vladimír Šilhavý sa v uvedenej práci prvýkrát obšírnejšie venuje aj ontogenéze a ekológii našich druhov koscov.

Vladimír Šilhavý Vladimír Šilhavý Vladimír Šilhavý

Prvým slovenským autorom, ktorý publikoval prácu obsahujúcu originálne údaje o faune Slovenska bol Ferianc (1949), ktorý vo svojej práci uvádza výskyt zástupcov štyroch rodov koscov na území Zvolenskej kotliny (ale bez bližšej lokalizácie). Informácie o našej opiliofaune možno nájsť tiež v práci Prantla & Mařana (1957), v ktorej autori uvádzajú nálezy koscov z jaskyne Domica v Slovenskom krase a v práci Staręgu (1966), v ktorej autor publikoval nálezy niektorých koscov z Beskydského predhoria a Bukovských vrchov. Žiaľ, na Slovensku sa dlho neobjavil žiaden odborník, ktorého by zaujala táto skupina pavúkovcov, a preto bola úroveň poznania našej fauny závislá predovšetkým na výskume Vladimíra Šilhavého. Po skončení jeho aktívnej práce poklesla u nás aj intenzita výskumu koscov, v porovnaní so susednými krajinami, a to najmä v posledných desaťročiach minulého storočia.

Ján Gulička

Cenné informácie o koscoch NPR Stužica (NP Poloniny) priniesla práca Ložek & Gulička (1955). Následne Gulička (1957) publikoval nálezy koscov na ostrove Čierny les pri Gabčíkove a významná je jeho práca Gulička (1985) venovaná jaskynnej faune (vrátane opiliofauny) viacerých jaskýň v Slovenskom krase a na Muránskej planine. Napriek tomu, že autor v uvedenej práci nerozlíšil materiál koscov nájdený priamo v jaskyniach od materiálu nájdeného v okolí jaskýň, vhodne charakterizoval vzťah jednotlivých nájdených druhov koscov k prostrediu jaskýň a k ich vchodovým častiam. Lác (1957) zhrnul dovtedajšie poznatky o rozšírení druhu Dicranolasma scabrum na Slovensku, ktoré doplnil o výsledky vlastných zberov. Neskôr publikoval tiež údaje o koscoch Gemera (Lác 1990). Pod vedením doc. Guličku vypracoval Jasenák (1972) diplomovú prácu o koscoch NPR Devínska Kobyla.

Opiliofaunu krivánskej časti Malej Fatry podrobne opísal Hroznár (1981). Napriek tomu, že P. Hroznár nebol špecialistom a publikoval iba jedinú prácu venovanú koscom, jeho výsledky je možné považovať za dôveryhodné vzhľadom na skutočnosť, že determináciu získaného materiálu konzultoval s V. Šilhavým. Fragmentálne údaje o výskyte Ischyropsalis manicata v niektorých jaskyniach Slovenska publikoval Košel (1984, 1994).

V 90-tych rokoch minulého storočia výrazne vzrástol záujem o výskum koscov na Slovensku, a to predovšetkým vďaka trojici bývalých konškolákov z Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, ktorí prejavili záujem o štúdium tejto skupiny už v rámci ŠVOČ (študentskej vedecko-odbornej činnosti) počas štúdia na vysokej škole (Mašán & Mihál 1988). Ivan Mihál od roku 1993 publikoval 48 prác o koscoch na Slovensku. Realizoval výskum koscov v mnohých orografických celkoch Slovenska (Mihál 2005, Mihál & Korenko 2010 a mnohé iné), a venoval sa aj ekológii koscov (Mihál 1995b, Mihál & Černecká 2017 a i.). Boris Astaloš od roku 1993 publikoval 18 prác o koscoch. Prispel k poznaniu opiliofauny mnohých orografických celkov Slovenska (Astaloš 1993, Astaloš & Mihál 2009 a i.). Peter Mašán od roku 1998 publikoval 12 prác o koscoch, medzi nimi prvý nález Siro carpaticus na Slovensku (Mašán 1998), ktorého výskyt na území nášho štátu predpokladal už Šilhavý (1956). Individuálna práca týchto autorov, ako aj ich kolektívna spolupráca sa odrazila v rozsiahlej publikačnej aktivite a podstatne rozšírila poznatky o chorológii jednotlivých druhov koscov na Slovensku. Spoločne spísali kapitoly o koscoch v monografických spracovaniach fauny pavúkovcov NP Poloniny a CHKO Cerová vrchovina (Mihál et al. 2003, 2009), Mihál & Astaloš (2011a) vypracovali slovenské menoslovie koscov.

traja chrobáci

Ivan Mihál Boris Astaloš Peter Mašán

V posledných rokoch minulého storočia sa zapojil do výskumu našich koscov Slavomír Stašiov. Od roku 1997 publikoval 49 prác týkajúcich sa koscov na Slovensku. Podieľal sa predovšetkým na poznávaní opiliofauny v jednotlivých orografických celkoch Slovenska (Stašiov 2000a, Stašiov & Maršalek 2002, Stašiov & Mihál 1999 a mnohé iné). Okrem faunistiky sa venoval aj opiliofaune slovenských jaskýň (Stašiov et al. 2003 a i.), hodnoteniu bioindikačného potenciálu koscov (Stašiov 2008, Stašiov et al. 2011 a i.), ale aj parazitickým roztočom na koscoch (Stašiov 2003a). Nové poznatky o rozšírení a ekológii našich koscov podnietili tohto autora k napísaniu série článkov, v ktorých sumarizoval a analyzoval dovtedajšie informácie o výskyte a ekologických nárokoch na prostredie druhov Dicranolasma scabrum (Stašiov 2002), Egaenus convexus (Stašiov 2000b), Ischyropsalis manicata (Stašiov 1999a), Paranemastoma kochi (Stašiov 2003b), Platybunus pallidus (Stašiov & Mihál 2005) a Zachaeus crista (Stašiov 1999b). Všetky informácie o výskyte a ekologických charakteristikách koscov na území Slovenska dostupných do konca roku 2003 boli zosumarizované a vyhodnotené v monografii „Kosce (Opiliones) Slovenska“ (Stašiov 2004a).

kosce Slovenska

Na začiatku 21. storočia sa na Slovensku rozšírili rady záujemcov o výskum koscov o nových zanietencov. Patril k ním predovšetkým Peter Maršalek, ktorý začal študovať faunu koscov hlavne na východnom Slovensku. Od roku 1999 publikoval 14 prác (napr. Maršalek 1999, Maršalek & Stašiov 2015). Martin Jarab s Vladimírom Kubovčíkom skúmali spoločenstvá koscov vo Veľkej Fatre (Jarab & Kubovčík 2002a-c). Jarab (2003, 2004a) publikoval tiež nálezy koscov z okolia Bohuníc na Podunajskej pahorkatine. Juraj Litavský od roku 2015 skúmal predovšetkým faunu koscov okolo rieky Dunaj a ich bioindikačný význam (Majzlan & Litavský 2015, Litavský 2017b, Litavský & Majzlan 2017 a i.).

O rozšírenie poznatkov o opiliofaune Slovenska sa zaslúžili Franc & Mlejnek (1999), ktorí objavili na Slovensku kosca Holoscotolemon jaqueti, prvého zástupcu podradu Laniatores v našej faune; Klimeš (1999), ktorý zistil na území nášho štátu výskyt druhu Opilio canestrinii (Phalangiidae); Bezděčka & Bezděčková (2011), ktorí rozšírili zoznam našej opiliofauny o druh Leiobunum limbatum (Sclerosomatidae) a Šestáková & Mihál (2014) o druh Carinostoma elegans (Nemastomatidae). Pomerne neznáma je diplomová práca Hajkovej (1995) zameraná na výskum opiliofauny Karlovej Vsi v Bratislave. K autorom, ktorí sa okrajovo venovali výskumu koscov patria aj Majzlan & Hazuchová (1997). Uvedení autori sledovali kosce na viacerých lokalitách v lužných lesoch Podunajska. Roušar (1999) spomína kosce v NPR Manínska tiesňava v Strážovských vrchoch a Klimeš (2000) publikoval zoznam koscov vyskytujúcich sa na Slovensku, kde spomína 33 druhov.

Až do konca 20. storočia mal výskum koscov na Slovensku skôr faunistický charakter. Poukazuje na to aj nedôsledná charakteristika lokalít nálezov, s ktorou sa stretávame v staršej literatúre. V posledných rokoch sa zintenzívnil výskum zameraný na ekológiu Opiliones, s osobitným zreteľom na zhodnotenie bioindikačného potenciálu koscov. Autori sa vo svojich prácach zameriavajú predovšetkým na zhodnotenie vplyvu rôznych typov biotopov na druhovú štruktúru taxocenóz koscov, či sledovanie väzby koscov na rôzne biotopy. Prvé práce s touto tematikou publikovali Stašiov et al. (1997), Stašiov (2001), Stašiov & Bitušík (2001) a Jarab & Kubovčík (2002a-b), v poslednej dobe sa touto témou zaoberajú Litavský et al. (2018). Mihál (1996b) sa zaoberal problematikou prieniku teplomilných druhov koscov na územie Slovenska, a to v súvislosti s aktuálnou hrozbou negatívnych zmien v ekosystémoch spôsobených globálnym otepľovaním klímy. Kosce ako potravu vtákov sledovali Krištín (1988a-b) a Krištín & Baumann (1996).

Centrom výchovy mladých záujemcov o štúdium koscov na Slovensku sa v 21. storočí stal Zvolen – na katedre biológie a všeobecnej ekológie Fakulty ekológie a environmentalistiky Technickej Univerzity vo Zvolene boli od roku 2000 obhájené 2 bakalárske a 15 diplomových prác. Na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave boli od roku 1972 obhájené 3 diplomové práce na rôzne témy týkajúce sa slovenskej opiliofauny. Čo sa týka výchovy mladých vedcov, na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave bola ohájená jedna dizertačná práca (Litavský 2018) a na Fakulte ekológie a environmentalistiky Technickej Univerzity vo Zvolene 3 dizertačné práce (Uhorskaiová 2009, Beňo 2010, Černecká 2018).

obhajoby Zvolen

zoznam literatúry






This website should be cited as:
Stašiov, S. (2018). Opiliones, checklist and bibliography.

Slovak Arachnological Society, Bratislava, online at http://www.saras.pavuky.eu/saras_kosce.htm, version 1.2
accessed on {date of access}

creative commons license  

na začiatok


SARASZostavil: Slavomír Stašiov
Posledná aktualizácia: 27. november 2018